Predstav si ticho v miestnosti. Len jemný dych, položené ruky a čas, ktorý akoby sa spomalil.
Sú chvíle v terapii, ktoré sa nedajú zabudnúť.
✨ Keď bábätko prvýkrát pokojne zaspalo
Mama prišla vyčerpaná, dieťa plakalo celé dni. Po pár minútach jemného dotyku zavládlo ticho – bábätko zaspalo v jej náručí. Slzy úľavy v očiach mamy boli silnejšie než tisíc slov.
✨ Keď dospelý muž pocítil, že môže pustiť kontrolu
„Ja nikdy nespím,“ povedal, keď si ľahol na lehátko. O pár minút začal jeho dych zvoľna klesať, ramená povolili a zaspal. Po terapii sa usmial: „Takto pokojne som sa necítil roky.“
✨ Keď moja starká povedala: ‚Vďaka tebe verím na zázraky.‘
Ležala potichu, so zavretými očami. Po terapii sa na mňa pozrela a usmiala: „Vieš, ja som nikdy neverila, že sa ešte môže diať niečo krásne. Ale vďaka tebe verím na zázraky.“ To bol okamih, ktorý mi navždy ostane v srdci.
✨ Keď muž, ktorý mi neveril, zrazu plakal
Prišiel skeptický, s úsmeškom: „Kranio? To je blbosť.“ Po prvých minútach mal slzy v očiach. Hovoril: „Nechápem, čo sa deje, ale cítim, že púšťam niečo, čo som dlho držal.“
✨ Keď žena vypustila tajomstvo, ktoré niesla celé roky
Celý život v sebe niesla príbeh z detstva a mladosti. Nepovedala ho nikdy nikomu – ani vlastnému mužovi.
Počas terapie pocítila úľavu a šepla:
„Ja som ti to nechcela povedať a povedala. Verím ti, aj keď sa nepoznáme.“
✨ Keď žena po traume povedala: ‚Prvýkrát mám pocit, že ma moje telo nebolí.‘
Sedela potichu, so zavretými očami. Potom sa pozrela a šepla: „Je to zvláštne… prvýkrát sa cítim bezpečne vo vlastnom tele.“
✨ Keď mama a dieťa dýchali spolu
Dieťatko ležalo na jej hrudi. Rytmus ich dychu sa zosúladil – akoby boli jedno telo, jedno srdce. A miestnosť sa naplnila pokojom, ktorý sa nedá opísať.
Pointa 🌸
Tieto momenty ma učia, že terapia nie je o technike.
Je o priestore, prítomnosti a dôvere, ktorú si telo pamätá.
A to najkrajšie?
Nie sú to moje ruky, ktoré liečia.
Je to múdrosť tela, ktorá si spomenie, že vie, ako sa uzdraviť.
